25.8.-7.9.2017

Po minuloročnom horúcom Španielsku sa nám opäť žiada ochladenie. Toto leto je na Slovensku tak horúco, až sa tešíme , že sme si ako destináciu na tohtoročnú expedíciu vybrali Škótsko.

Pôvodný plán bol stráviť v Škótsku posledný júlový a prvý augustový týždeň. Tentokrát nemienime spať v stanoch, baliť kemp, keď prší, nie je žiadne slasť. Koncom mája začíname hľadať ubytovanie. Neuveriteľné, že nijaké nevieme nájsť. Samozrejme uprednostňujeme chatky v kempoch, žiadne však voľné v okolí Fort Wiliam nie sú. Ak aj sú, tak nie na obdobie kratšie ako týždeň. Nehovoriac o ostrove Skye, tam nie sú vôbec žiadne. Nakoniec sme nútení presunúť termín na koniec augusta, vtedy to už nie je až taký problém, delíme pobyt na 5 nocí na Škótskej vysočine, 3 noci na ostrove Skye a 2 noci v Edinburghu. Celé leto plánujeme a pritom sledujeme počasie v Škótsku, je tam o 15-20 stupňov menej ako na Slovensku. Koniec augusta prichádza rýchlo, na cestu vyrážame v klasickej MET zostave.

Belgicko

Z Modry odchádzame o 4:40, čaká nás viac ako 1300 km do Belgicka, kde prespíme v kempe. Robíme si len nutné zastávky, sem-tam vpálime do kolóny, pred Bruselom sa premávka už riadne zhusťuje a tak nám cesta trvá o 3 hodiny dlhšie ako sme plánovali. Po 15 hodinách sme v kempe Klein Strand Jabbeke, kde máme zarezervovanú chatku. V meste Jabbeke sa niečo deje, vraj že miestne trhy. Všetci sú unavení, ale my s Marianou pri slove trh pookrejeme a vyberieme sa pozrieť, čo to znamená belgický trh. Takže: je to veľa ľudí, stánky s pivom a jedlom, nejaké kolotoče a klasická strelnica. Na námestí hrá roková kapela šesťdesiatnikov, frontman má vlasy po pás, bubeník vyzerá akoby prišiel od traktora, ale hrajú dobre. Kúpime si pivo a chvíľu počúvame a pozorujeme miestnych ako sa bavia, až kým nás nezmorí únava.

Anglicko

Ráno máme k trajektu v Calais iba hodinu jazdy. Plavba trvá hodinu a pol, ledva stihneme vypiť kávu a navoňať sa obľúbeným parfémom v duty free shope. Teraz nastáva Peťova veľká skúška, s volantom na opačnej strane sa musí preorientovať na jazdu na ľavej strane. Chvíľu trvá, kým si všetci zvykneme, hlavne na kruháčoch je to mätúce, Mariana a Majo sedia na pravej strane auta a stále sa hlavou uhýbajú protiidúcim vozidlám. Peťovi to však ide dobre, zrejme to zdelil po nejakom jeho predkovi, ktorý brázdil cesty Slovenska ešte pred rokom 1939, kedy sa aj na Slovensku ešte jazdilo vľavo. 

Stonehenge

Prvý cieľ cesty je Stonehenge. Každý nás upozorňoval, že nemáme veľa od toho čakať. Po ceste si čítame o Stonehenge, ale aj tak sú to všetko len dohady, dnes už nikto nezistí ako a prečo niekto dotrepal kamene z 300 km vzdialeného miesta a vynaložil takú námahu, aby ich postavil a vytvoril z nich kruh. Pred Stonehenge sa tvorí riadna zápcha , trvá nekonečne dlho, kým sa dostaneme na cestu ku vchodu. My však nemienime platiť vstupné. Dnes už návštevníkom nie je umožnené ísť až ku kameňom a prechádzať sa medzi nimi, ako voľakedy. Všetci musia ostať za plotom, dotknúť sa kameňov je nemožné, tak prečo platiť!. Prejdeme popri parkovisku ďalej do dediny, prejdeme ňou a po chvíli blúdenia sa po štrkovej rozbitej ceste dostaneme až úplne k plotu. Prejdeme bráničkou na lúku a po lúke k najbližšiemu možnému miestu. Platiaci turisti sú od nás 5 metrov. Majo dokonca dostal výklad o Stonehenge zadarmo. Síce v poľštine od náhodného poľského turistu, ale čo lepšie by chcel zadarmo ! Na chvíľu sa nám odkrýva ničím nerušený pohľad na Stonehenge, medzi nami a kameňmi nie je ani nohy. Fotíme sa, fotíme kamene a snažíme sa zachytiť energiu z kameňov a silu okamihu. Ale nič, množstvo turistov všetku energiu pohltilo. 

Hlad nás ženie ďalej, rozhodneme sa ísť po anglických dedinkách, stojíme v jednej krčme, varia až od šiestej. Stojíme v druhej, tiež. Nakoniec dávame fish and chips až v mestečku Devize. Zájdeme aj do pubu na pivo, nikde na svete nie sú krčmy také štýlové ako v Anglicku. Žiaden architekt nenahradí 100 ročnú históriu krčmy. 

Do Huddersfieldu dorazíme neskoro večer. Máme dohodnutý nocľah u mojej sesternice, jej muž Peter nás už čaká. Sťahujú sa na Slovensko, preto je celý dom už hore nohami, ale prespať sa tu dá. Peter spí v obývačke, nám prenechal poschodie s 3 spálňami. Jedna z nich je detská izba s krátkou detskou posteľou, Mariane nevadí, že bude spať v embryonálnej polohe na trpaslíčej posteli ako Snehulienka.

Ráno Petrovi pomáhame sťahovať, chlapi rozoberajú nábytok a nakladajú do dodávky. Odrobili sme si nocľah a môžeme pokračovať v ceste.

Haworth

Haworth nám navrhla do nášho itineráru sesternica. Dedinka v západnom Yorkshire je spätá so sestrami Broenteovými, ktoré tu bývali a tvorili. Je tu múzeum v ich rodnom dome, krčma, kde ich brat prepadol alkoholizmu a obchod, v ktorom si ich brat kupoval ópium. Ópium tu už nepredávajú, kupujeme si voňavé, ručne robené mydielka, soľ do kúpeľa a miestne sladkosti. Dedinka je veľmi pekná, plná umeleckých obchodíkov a turistov. Škoda, že musíme pokračovať v ceste. 

Škótsko

Po Glasgow ubieha cesta pomerne rýchlo. Potom už dialnice končia , ale aj hustota dopravy výrazne klesá. Všetko by bolo oveľa rýchlejšie, keby pri Loch Lomond sme odrazu neostali trčať v zápche. Kolóna sa vôbec nehýbe, vystupujeme s Marianou z auta a ideme sa pozrieť, čo sa deje. Na úzkej ceste sa v zákrute zasekli 2 kamióny. Delí ich len pár centimetrov a očividne nevedia pokračovať, ani dopredu, ani cúvať. Miestny chlapík nám radí ísť inou cestou. Chvíľu sledujeme , čo robia kamionisti, sme zvedaví, ako si s tým poradia. Keďže sa však už hodnú chvíľu nič nedeje, nakoniec poslúchneme radu , otočím sa a ideme inou cestou. Tým vznikol náš prvý kontakt so škótskymi jednopruhovými cestami. Obchádzka vedie po uzučkej ceste s občasnými rozšírenými miestami vhodnými na predbiehanie alebo obídenie sa vozidiel. Pripadá nám strašidelná, lebo sa stmieva a nestretávame nikoho. Ale tušíme krásu prírody okolo seba. Do Fort Wiliam dorazíme až pozde večer. 

Fort William

Lochaber Lodges, kde máme zaplatené ubytovanie sa nachádza za Fort Wiliam, na brehu Kaledónskeho kanála. Chatka je zariadená veľmi pohodlne. Ráno sa budíme do dažďa, preto sa veľmi neponáhľame. Rozhodli sme sa vzhľadom na počasie pre Jacobite train, vlak ťahaný parnou lokomotívou, ktorým sa vozil do školy aj Harry Potter. Vlak ide z Fort William do Mallaig, cestou prechádza po Glennfinnan viaduct, ktorý sa vo filmoch o HP objavil viackrát. Lístky cez internet už nie sú, na stanici nám však odporučili počkať na vlak o 14:00 a kúpiť si lístky priamo tam. Čas strávime chodením po obchodoch a prehliadkou mesta, ktoré je pomerne malé a prejdeme ho raz dva. Lístky majú, dajú sa platiť len v hotovosti, tak ešte zbehneme do bankomatu a kúpiť si nejaký obed do vlaku.  

Jacobite train

O 14:30 už sedíme vo vlaku , jeme pravé hamburgery z hovädzieho mäsa a pozeráme z okna. Včera večer sme veľa zo škótskych prírodných krás nevideli, teraz si to vynahradíme. Celá trasa vedie krásnou prírodnou scenériou, hory, jazerá a viaduct je naozaj úchvatný. Vlak má prestávku v Arisaig, využívame ju na návštevu múzea venovaného histórii vlaku . V Mallaig vystupujeme, do návratu máme 2 hodiny, ale nie je tu veľmi čo robiť. Prejdeme všetky miestne obchodíky a potom si ideme dať čaj do čajovne. Obsluhuje nás baba zo Slovenska, prvý krát počujeme rodný jazyk odkedy sme opustili Slovensko. Cesta vlakom späť je rýchlejšia, keďže vlak si už prestávku nerobí, iba spomalí na viaducte, robíme si krásne fotky a mávame ľuďom, ktorí sa prišli na vlak prechádzajúci po moste pozrieť zdola.  

Ben Nevis

Ráno opäť prší, chvíľu zvažujeme , čo s tým, nakoniec usúdime, že už je načase, aby sa z nás stali škóti a prestali sme riešiť počasie. Balíme sa, ide sa na Ben Nevis, najvyšší vrch Škótska. Jeho výška síce nie je nijak výrazná, dosahuje len 1344 metrov, túra však začína skoro na hladine mora, takže prevýšenie je to riadne. Celá trasa má okolo 14 km, alebo viac, podľa toho odkiaľ začnete stúpať. My sme si zvolili najkratšiu možnú alternatívu, nechávame auto na parkovisku pri Glen Nevis Youth Hostel SYHA a turistickým chodníkom stúpame nahor. Stúpanie je celkom prudké, až kým sa nedostaneme po chodnk vedúci od Ben Nevis Visitor Centre, tam sa zmierňuje a celkom príjemným stúpaním vedie stále vyššie. Turistov je požehnane, mysleli sme si, že v takomto počasí sa nikomu nechce do hôr. Škótom áno, oni si počasie nevšímajú. Stretávame škótov v krátkych nohaviciach, tričkách s krátkym rukávom, s malými deťmi na rukách, len s fľašou vody v ruke... až si pripadáme divne v našej vysokohorskej výbave. Celý čas sa predbiehame s partiou mladých ľudí z Belgicka, ktorí vládzu počas výstupu aj vyspevovať. Počas túry párkrát spŕchne, pár krát zmokneme, ale aj vyschneme, pár krát zasvieti slnko a celý čas fúka vietor, ktorý nás vysušuje. Za 3,5 hodiny sme na vrchole. Výhľady žiadne, sme v oblakoch, mrholí. Na vrchole sa nachádza kamenná pyramída, stojíme v krátkom rade, aby sme mohli na ňu vyliezť a odfotiť sa. Potom si v závetrí dáme rýchle občerstvenie a hajde dolu. Cestou dolu už prší seriózne, stihneme 3x riadne zmoknúť aj uschnúť. Za 2,5 hodiny sme späť pri aute, hurá, bez problémov sme zvládli vrchol Veľkej Británie a najvyšší Munro Škótska. Munro je označenie pre škótske hory, ktorých vrchol presahuje nadmorskú výšku 3000 stôp ( 914,4 m ) a ktoré sú zapísané v zozname Munro´s Tables. Tento zoznam zostavil pán Hugh Munro v roku 1891 a v poslednej verzii z roku 2009 je uvedených 283 Munros.

Invermoriston

Ďalší deň si dávame oddychový. Predpokladáme, že na ulovenie lochneskej príšery Nessie nebudeme potrebovať veľa fyzických síl, stačí dobré oko. Po chvíli sedenia v aute máme chuť na kávu, zastavíme v dedinke Invermoriston. Sú tu turistické tabule, pozeráme, čo je tu zaujímavé a podľa tabúľ sa vydáme k Invermoriston Bridge a potom aj k vodopádu. Je tu krásne, nakoniec ako všade v Škótsku, dáme si v miestnom hotelíku kávu a nakukneme aj do miestneho umeleckého obchodíka. Neodolám a kupujem si ručne vyrezávanú varešku v tvare topiaceho sa človiečika s pekným názvom: Get me out of the porridge!  

Urguhart Castle

Pri Loch Ness máme prvý na rade Urguhart Castle, tabule ukazujú, že parkovisko je plné, naša nedôvera sa ukázala ako správna, zriadenec nám ukazuje voľné miesto na parkovisku pre invalidov. Zrejme po včerajšej túre ako invalidi aj vyzeráme, keď sa pomaly kotúľame z auta. Vstupné do kaštieľa sa platí a hneď sa aj cez suvenírový obchod vstupuje do areálu. Zamestnanec vykrikuje, že za chvíľu sa začne film o histórii zámku. Posadáme si v kinosále do prvého a radu a vychutnávame si krátky film o dejinách hradu. Urguhart Castle je najväčší kaštieľ Škótska, ktorý hral významnú úlohu v Škótskej vojne o nezávislosť v 14. storočí bol čiastočne zničený v 17. storočí, aby sa predišlo jeho dobitiu jakobitmi. Po skončení filmu sa svetlá stále nezapínajú, zrazu sa odsunie opona a cez presklenú stenu máme nádherný pohľad na hrad. Je neuveriteľne slnečné počasie a scenéria je nádherná. Prejdeme si celý areál, nazrieme do ruín hradu, pozrieme si expozície, najkrajší je ale pohľad na čierne vody jazera Loch Ness. Neskôr sa dozvedáme, že voda je čierna od rašeliny.  

Loch Ness

Hlad nás núti uvažovať, čo budeme obedovať. Popri ceste v dedinke Drumnadrochit zbadáme piknikové stoly. Výbavu na kempovanie máme v aute, preto neváhame, zbehneme do obchodu kúpiť si všetko potrebné na piknik, majú dokonca aj jednorázový gril a namiesto obedu v reštaurácii volíme piknik. Kto by to bol povedal, že v Škótsku budeme piknikovať v tričkách s krátkym rukávom za krásneho slnečného počasia. Keď sme najedení, zbalení a jediné, čo nám chýba, je voda na zahasenie grilu, začína pršať. Niekto tam hore nás má rád. 

Ideme ďalej k miestu na brehu jazera, kde by mali byť lode voziace dychtivých hľadačov Nessie po jazere. Od zamestnankyne v búdke sme sa dozvedeli, že posledná loď vyplávala pred pol hodinou. Nevzdávame sa a odvezieme sa späť do Drumnadrochit. Tu sa vo Visit Scotland Drumnadrochit Centre dozvedáme, že za 10 minút ide loď a dokonca majú 6 voľných miest a dokonca to aj stíhame. Je to loď Loch Ness Cruises, ktorú vedie skipper George Edwards. Počas celej plavby nám do mikrofónu rozpráva o svojom 30 ročnom hľadaní Nessie. Na lodi má fotografie Nessie, ktoré sa mu podarilo urobiť. Popri tomto pátraní objavil aj najhlbšie miesto v jazere , s hĺbkou 248 metrov, ktoré sa volá po ňom Edwards Deep. Na palube sme len my šiesti a 4 čínania, ktorí celý čas čušia v podpalubí, ktovie, či rozumejú angličtine. Po plavbe sa s Edwardsom fotíme a vôbec nám nevadí, že sme žiadnu Nessie nevideli, zážitok z plavby s Georgom Edwardsom sme mali nezabudnuteľný. Mariana ľutuje, že svieti slnko, vysnívala si plavbu po jazere zahalenom do hmly, kde sa Nessie zrazu vynorí z vody a chvostom rozvíri hladinu jazera bičovanú dažďom.  

Via ferrata Kinlochleven

V Škótsku je iba jedna via ferrata, a to v Kinlochleven, ktorý sa od našej chatky nachádza asi hodinu jazdy autom. Samozrejme, nemôžeme ju vynechať. Info na internete je chabé, dozvedáme sa len, že trvá maximálne 2 hodiny, čo nám vyhovuje, lebo v tých končinách máme aj iné ciele. V Kinlochleven parkovisko nájdeme hneď, aj so značením cesty k vodopádu. Ferrata vedie popri vodopáde nahor skalnou stenou, takže najprv asi za 20 minút chodníkom k vodopádu. Tu sa kompletne nastrojíme do ferratového výstroja, nasadíme prilby a nastúpime na ferratu po drevených lavičkách. Pozoruje nás objemná černoška, asi to v živote nevidela. Prejdeme pár lavičiek, 1 lano cez vodu a zrazu sa ferrata končí v zamknutých padacích dverách nad našimi hlavami. A pri tom tabuľa, že ferrata je nebezpečná, hrozí riziko smrti a úrazu a vstup je prísne zakázaný. Ako keby sme to nevedeli. Čo teraz? Hádam sme sa netrepali celým Škótskom preto, aby sme to vzdali a nevyliezli jedinú škótsku ferratu. Černoške by asi vyliezli oči z jamiek, keby sme sa po 5 minútach vrátili späť, odstrojili sa a odišli. Tak ľahko sa nevzdáme. Peťo vylieza k dvierkam a skúma ich, ale sú zamknuté , skúša dvierka obliezť zvonku a ide to. Neváhame a ideme za ním. S trochou námahy sa nám podarí dostať nad dvierka a môžeme pokračovať po ferrate. V podstate je celá ferrata na umelých istiacich prvkoch, buď lavičky alebo kramle alebo rebríky. Skoro žiadne lezenie po skale, čiže nič naozaj náročné, iba ak morálne, lebo stena je kolmá a pohľad dole hlboký. Ponáhľame sa, netúžime po tom, aby nás niekto vymákol, na tabuli bolo totiž písané aj to, že je ferrata strážená kamerovým systémom. Fotiť sa aj tak veľmi nedá, lebo kramle sú často v previse a treba sa držať, nedá sa len tak postaviť. Ako vždy idem posledná, keď mi Mariana kričí, že už vie, prečo je tá ferrata zavretá. Cesta zrazu končí a pokračuje na druhej strane kaňonu. Je potrebné sa tam dostať po lane rúčkovaním, zavesený na lanovke. Peťo to zvláda, ale vidím, že na to treba dosť fyzickej sily. Je tu aj úniková cesta, navrhujem, aby sme s babami išli radšej po nej, veď sme už skoro hore. Dohodneme sa s Peťom, že sa stretneme hore a ideme inou cestou. Po pár metroch ferrata končí, avšak zhruba 2 metre pred vrcholom končí aj istenie. Nič sa nedá robiť, odopnem sa , vyleziem posledné metre bez istenia a potom vyrobím provizórne istenie o strom pomocu odsedáku a ferratového setu. Baby sa už istia o moje provizórne istenie, a postupne všetky vylezú za mnou. Problém je, že sme na druhej strane kaňonu ako Peťo. Voláme si a pokračujeme po chodníku vyššie, až nájdeme mostík cez kaňon a sme na druhej strane. Už spolu s Peťom schádzame naspäť k autu, prezliekame si vrchné časti odevu, ak by nás naozaj kamerami niekto nasnímal. Nikoho však nestretávame a bez nehody zídeme k autu. Bol to dosť adrenalínový zážitok, neodporúčame ho nikomu opakovať po nás. 

Glen Coe

Slávne údolie Glen Coe je neďaleko Kinlochleven. Už sme ním prechádzali na ceste do Fort Williams v prvý deň, ale bola už tma a nič sme nevideli. Pomaly sa vezieme údolím, je vulkanického pôvodu a je naozaj úžasné. Nabudúce by sme určite zaradili do itineráru aj túru údolím, prechádza ním 154 km dlhá West Highland Way, ktorá ide až od Glasgowa do Fort William. Dnes už máme sily len na krátku prechádzku.  

Neptune´s Staircase

Cestou do chatky sa zastavíme v Banavie pri Neptúnových schodoch. Tak sa volajú stavidlá, ktoré na Kaledonskom kanály pomáhajú lodiam prekonávať prevýšenie. Kaledónsky kanál spája Severné more na východe a Atlantický oceán na západe, má dĺžku 96 km a je na ňom celkovo 28 stavidiel, ktoré prekonávajú prevýšenie 20 metrov. Z popisových tabúľ pochopíme ako to funguje, škoda , že práve nejde ani jedna loď, radi by sme to videli aj naživo.  

Eilean Donan Castle 

Pobyt na Škótskej vysočine ubehol veľmi rýchlo, nastal čas presunu na ostrov Skye. Po raňajkách opúšťame Lochaber Lodges, nejdeme však priamo na Skye. Cestou sa zastavíme na hrade Eilean Donan , ktorý sa často nachádza na fotkách Škótska, pretože patrí medzi najkrajšie. Nachádza sa na malom prílivovom ostrove, kde sa stretávajú 3 jazerá Loch Duich, Loch Long a Loch Alsh. Zaplatíme vstupné a ideme na prehliadku zámku . Interiérové expozície sú veľmi dobre spravené, sú tam aj miestnosti s voskovými figurínami, ktoré sú naaranžované akoby zamrzli v čase. V kuchyni sa kuchárke vyšmykli taniere z ruky a padajú na zem, slúžka v jedálni servíruje obed a v komore mačky naháňajú myši a šváby lezú po stene. Okrem toho zamestnanci hradu sú v kiltoch, čo využijeme a s jedným sa odfotíme. A potom už pokračujeme v ceste na Skye. 

Plockton

Ešte predtým ako vstúpime na Skye Bridge, odbočíme z hlavnej cesty na úzku jednopruhovú cestu do Plocktonu. Plockton nás zaujal v bedekri tým, že tam rastú palmy ako pri Stredozemnom mori. A naozaj, golfský prúd spolu s polohou dedinky, chránenej pred severnými vetrami tu vytvára klímu vhodnú na rast paliem. Je to dosť zvláštny pohľad, dedinka je krásna, v podstate len pár domov na brehu mora. A okrem domov aj pár piknikových stolov, vybaľujeme zásoby a robíme si piknik. Už druhý piknik v Škótsku, kto to povedal, že v Škótsku stále prší a je tam zima ? 

Isle of Skye

Odkedy na ostrov Skye postavili most , počet obyvateľov ostrova sa pomaly zvyšuje. Predtým tam asi nebýval nikto, len ovce a pár pastierov, lebo ani teraz nevyzerá osídlenie nejaké husté. Mostom prejdeme na ostrov a pokračujeme na úplný sever ostrova, kde sme si zarezervovali ubytovanie v typickom ostrovnom domčeku. Iná architektúra tu ani nie je, všetky domy sú veľmi podobné, s komínmi na oboch koncoch domov a 1 poschodím. Domy sú roztrúsené po ostrove, akonáhle sú zoskupené v malom hlúčiku nazývajú sa dedinou, v dedinách však málokedy vidíme obchod alebo krčmu. Na ostrove je jedno väčšie mesto, Portree, zastavujeme sa v ňom v obchode a chvíľu sa aj potúlame, aby sme zistili, čo tu je. Hlavne veľa umeleckých obchodíkov, čo sme už po 1 dni pobytu na ostrove pochopili, prečo to tak je. Ostrov má nádhernú inšpirujúcu prírodu a okrem umeleckej tvorby a pasenia oviec a kráv tu aj tak nie je veľmi čo robiť. Na ostrove sa nachádza niekoľko umeleckých galérií, či s obrazmi alebo keramikou alebo obľúbenými výrobkami z ovčej vlny. Neskôr sa v jednom takom obchodíku zastavíme, pani domáca predáva vlastné výrobky z vlastnej vlny z čiernych ovečiek, ktoré sa pasú v záhrade. Vôbec sa nečudujeme, že sú všetky také drahé.

Ešte nie je veľa hodín , máme čas sa zastaviť pri Kilt rock. Trochu sme sklamaní, že sa vlastne nevieme dostať bližšie k okraju útesu a na Kilt rock môžeme hľadieť len z výhliadky na to určenej. Všetko je ohradené, nie kvôli turistom, ale aby sa stáda oviec, ktoré sa tu pasú, nedostali kam netreba.

Väčšina ciest na ostrove je jednopruhových, pravidelne sa však vyskytujú rozšírené miesta, kde sa autá môžu obiehať. Stále si blikáme s autami idúcimi oproti a naznačujeme si, kto ide a kto počká. Áut je málo, premávka je teda napriek tomu plynulá.

Konečne sme večer o šiestej v našom domčeku. Kľúče nám domáci nechali v skrinke pri dverách , ktorá sa otvára číselným kódom. ten sme dostali už po zaplatení ubytovania. Domček je veľmi komfortne zariadený, 3 spálne, 1 veľká obyvačka spojená s jedálňou a výborne zariadená kuchyňa. Odtiaľto sa nám asi nebude chcieť pohnúť ďalej. 

Black Cuillin 

Prvenstvo na Skye má u nás Cuillin Hills. Nachádzajú sa na opačnom konci ostrova, ostrov je však malý, netrvá to dlho k ním prísť. Chceli by sme vyliezť Inaccessible Pinnacle, čo je jediný Munro v Škótsku, ktorý je dostupný len lezecky. Auto zaparkujeme v Glenbrittle, nabalíme lezeckú výstroj a vyberáme sa po vyšlapanom chodníku ku Black Cuillin. Hodnú chvíľu kráčame chodníkom, keď podľa gps zisťujem, že nesmerujeme k Inaccessible Pinnacle. Nikde sme však odbočku z chodníka nevideli. Okolo nás sa prevaľuje hmla, neodvážime sa zliezť z chodníka a hľadať výstupovú cestu. Stále dúfame, že sa chodník zvrtne správnym smerom, ale po ďalšej hodine je nám už jasné, že ideme zle. Vrchol Inn Pinn vidíme v diaľke pomedzi oblaky, je však veľmi vysoko a prístupová cesta k nemu nevedie. Na vrátenie sa je už neskoro, už by sme výstup nestihli, preto pokračujeme ďalej , až sa dostaneme k lochu v nadmorskej výške asi 600 metrov. Sme obklopení samými skalami, vyzerá to tu ako u nás v Tatrách pri niektorom plese, tu sme ale iba v nadmorskej výške 600, možno 650 metrov. Fúka silný vietor, aby sme sa mohli najesť, musíme pohľadať závetrie. Je nám ľúto, že lezenie na Inn Pinn sa dnes konať nebude. Ale tak to v neznámych horách býva, nie vždy sa zámer podarí. Zliezame dole a utešujeme sa tým, že aspoň máme dosť času zájsť k Fairy pools a do Talisker Bay, kde by sme určite nestihli ísť, ak by sme liezli na Inn Pinn.

Fairy pools

Fairy pools sú od Glenbrittle len pár minút jazdy autom. Parkovisko je plné a k Vílim jazerám smeruje plno ľudí, je to len krátka, asi pol hodinová prechádzka. Zrazu je krásne slnečno a teplo. Ľutujeme len to, že sme si nevzali plavky, v jazierkach je síce voda ľadová, ale určite by sme sa okúpali, keby sme ich mali, tak príjemne sa cítime. Fairy pools sú tvorené vodným tokom, ktorý v skalných brehoch vytvoril krásne jazierka, niektoré plytké, iné hlbšie. Vyzujeme sa a brodíme sa plytkými miestami nahor potokom. Čas rýchlo beží, treba ísť, ak chceme stihnúť aj Talisker Bay.

Cestou k Talisker Bay natrafíme na popri ceste sa pasúcu škótsku kravičku. Človek by mal chuť jej sčesať vlasy z čela.

Talisker Bay

Talisker je známa škótska whisky ale aj názov zátoky, neďaleko ktorej sa destilérka nachádza. V zátoke sa nachádza aj usadlosť Talisker, ktorá bola vo vlastníctve rodu Lacleodovcov, okolo nej prechádzame po ceste do zátoky. Je to z cesty asi 15-20 minút príjemnej prechádzky. V zátoke je nielen krásne, ale aj zvláštne teplo, už druhýkrát v ten deň ľutujeme, že sme si nevzali plavky.

Domov sa vraciame za tmy. Musíme dávať veľký pozor na cestu, lebo okrem nás sa domov vracajú aj ovečky a keďže sú tu doma,  majú prednosť.

Druhý deň začíname kávou v hoteli na brehu mora. Anglický interiérový dizajn je našim srdciam najbližší, obdivujeme každú maličkosť, ešte aj tapeta na WC s potlačou kníh v knižnici je úžasná.

Quiraing

Smerujeme k Old man of Storr, cestou však zbadáme odbočku ku Quiraing. Z bedekra sa dočítame, že je to tiež obľúbené výletné miesto, neváhame a zabočíme. Autom sa po úzkej kľukatej ceste dostaneme až k vyhliadkovému bodu, kde už stojí viacej áut. Quiraing je presne taký, ako v bedekri píšu, pripomína valiace sa morské vlny, nie sú však modrosivé ako more, ale najzelenšie zo zelených. 

Old Man of Storr

Dnešná túra je skôr prechádzkou, celé to trvá asi hodinu a pol. Skoro celý čas však prší a hore aj riadne fúka, máme problém udržať rovnováhu na nohách. Ja ani nie, ale Marianu skoro odfúklo. Napriek počasiu je tu veľa turistov, Starý muž zo Storru je No. 1 na Skye. 

Na obed sa zastavíme v Portree a konečne ochutnáme aj haggis, škótsku špecialitu čiernej farby, čosi ako naše krvavničky.

Dunvegan Castle

Kým sa nám podarí doraziť k Dunvegan Castle, už je toľko hodín, že prehliadku zámku nestíhame. Aj tak nás viac zaujímajú záhrady, ktoré vraj patria k najkrajším zámockým záhradám. Rastú tu lopúchy s metrovým priemerom, kvety hortenzie sú veľké ako hlava. Je tu aj vodopád, aj tropická záhrada v skleníku, ale aj prechádzka anglickým lesíkom.

Neist Point

Posledný cieľ dnešného dňa je najzápadnejší cíp ostrova  Neist point s majákom. Stále veľmi fúka, ledva vieme otvoriť dvere na aute. Za približne pol hodinu sme na útesoch pri majáku, západ slnka tu musí byť nádherný. Okrem nás sú tu len ovečky, pasú sa na okrajoch útesov a vôbec si nás nevšímajú. Zato my si všímame bobky po nich v tráve, niet kde stúpiť, je ich toľko. 

Nikde v Škótsku nevidíme popri ceste bilboardy, ani jeden jediný. Ktovie, ako škóti vedia  kde nakupovať :-) Namiesto nich sú napríklad aj takéto- užitočnejšie značky.

Falkirk Wheel

Pobyt na Skye končí, ďalej už nejdeme, tu sa naša cesta otáča späť smerom k domovu. Dnes nás čaká skoro celý deň sedenia v aute, potrebujeme sa dostať až do Edinburghu. Prvú zastávku si robíme v Spean Bridge, dáme si kávu a kupujeme darčeky domov. Druhú zastávku už len tesne pred Edinburghom, vo Falkirku. Tu sa nachádza jediný rotačný lodný výťah tohto typu na svete. Prepája prieplavy Forth and Clyde Canal a Union Canal a tým umožňuje vnútrozemské spojenie medzi Edinburghom a Glasgowom. Do Falkirku prichádzame pozde, výťah už je zavretý, to znamená, že už sa nemôžeme previesť na loďke výťahom, môžeme ho iba obdivovať zvonku. 

Edinburgh

Náš apartmán Edinburgh Pearl Apartment nájdeme pomerne ľahko. Parkovanie je v podzemnej garáži, apartmán je veľmi komfortný, výborne vybavený, za skvelú cenu. Do centra je to pešo maximálne 10 minút. Na večeru zbehneme dole na ulicu do Fish and Chips, kým čakáme na jedlo, obsluhujúci chalan sa pýta odkiaľ sme. Slovensko pozná, vďaka Hamšíkovi, keďže je to talian a teda futbalový fanúšik. Dnes už len krátka prechádzka do centra a ideme spať, zajtra nás čaká dlhý deň.

Ráno ideme rovno do historického centra. Najprv si dáme kávu v dome, kde býval Deacon Brodie. Jeho dvojitý život inšpiroval Stevensona k napísaniu románu Dr. Jekyll a Mr. Hyde. Potom sa prejdeme k Edinburgh Castle. Dnu nejdeme, to by vyžadovalo oveľa viac času, ako máme. Obdivujeme stredovekú a georgiánsku architektúru, Edinburgh je považovaný za jedno z najmalebnejších miest Európy a jeho historické centrum je zapísané v zozname Unesco. Od Edinburgh Castle po Palace of Hollyroodhouse vedie najznámejšia a najrušnejšia ulica v Edinburghu známa ako Royal MIle, Kráľovská míľa. Je dlhá 1 míľu a pozostáva z 5 ulíc s kamennými domami a činžiakmi, v ktorých sú samé obchody so suvenírmi, škótskym tweedom a krčmy . Uličky Edinburghu inšpirovali mnohých umelcov, jednou z nich je aj Rowlingová, ktorá v kaviarni The Elephant´s House napísala prvý diel Harryho Pottera. Inšpiráciou pre Šikmú uličku jej bola Victoria street, ktorej farebné domčeky sú neskutočne malebné. Nachádza sa tu aj obchod, kde nájdete všetky rekvizity z filmov o Harrym Potterovi, od prútikov, cez oblečenie s farbami  jednotlivých fakúlt až po časovrat. 

Najlepší spôsob ako si obhliadnuť mesto je z Hop on Hop off autobusu. Preto si na jeden kúpime lístky a vezieme sa celým mestom. Počúvame o histórii Edinburghu, o jednotlivých pamätihodnostiach a uliciach mesta zaujímavý výklad. Sprievodcovia sa medzitým vystriedajú, niektorému rozumieme lepšie, inému menej. Na Calton Hill vystupujeme. Z neho je najkrajší výhľad na celý Edinburgh, vystúpime po 150 schodoch veže a obdivujeme nádherný pohľad zhora na Edinburgh v celej svojej kráse. V autobuse sme sa dozvedeli zaujímavú historku o psíkovi Bobby, ktorý strážil hrob svojho pána 14 rokov, až do svojej smrti v roku 1872. Kráľovná mu dala urobiť bronzovú sochu, ku ktorej sme sa vybrali, aby sme mu mohli pohladkať ňufáčik, tak ako milióny iných turistov pred nami. Hneď za sochou Bobbyho je Greyfriars Kirkyard, kde je Bobby pochovaný a na náhrobnom kameni má napísané: Let his loyalty and devotion is a lesson to us all ( nech jeho lojalita a oddanosť je lekciou pre nás všetkých). Tento cintorín má tajomnú atmosféru, je to riadne starobylý cintorín a vraj bol inšpiráciou pre Rowlingovú, ktorá na podobný umiestnila hrob Toma Ridlyho.

Zo starého mesta sa ľahko dostaneme uličkou do Nového mesta s množstvom obchodov svetoznámych značiek. Tentokrát nás neláka nakupovať, skôr sme prišli z diaľky poobdivovať zámok a celú panorámu Starého mesta. 

Zvečernieva sa, nohy nás z mestskej turistky bolia, iba baby ešte majú energiu na Camera Obscura. Že vraj to bol pekný zážitok, ale o tom by museli porozprávať ony. My ideme do nášho apartmánu pohárikom na dobrú noc ukončiť krásny deň.

Rosslyn Chapel

Neďaleko Edinburgu sa nachádza Rosslyn Chapel. Práve Rosslynskú kaplnku si Dan Brown vybral ako dejisko pre veľké finále svojej knihy Da Vinciho kód. Interiér kaplnky je neuveriteľne bohato zdobený.  Zaplatíme vstupné, ktoré mimochodom nepatrilo k najmenším  a dostaneme k nemu aj nákres pôdorysu kostola s vyznačením, kde sa čo nachádza. Nájdeme tu rôzne výjavy z ľudského života, z biblie, dolu hlavou obráteného padlého anjela, templárske motívy, ale aj kukuričné klasy a iné plodiny.  Zaujímavý je aj Učňov stĺp, ktorý je krajší ako Majstrov stĺp a práve pre jeho krásu a Majstrovu pýchu učeň prišiel o život. Vo vnútri sa fotiť nesmie, tak si spravíme pár fotiek aspoň zvonku.

Durham

Dnes sa potrebujeme dostať do Hullu, kde sa večer nalodíme na trajekt do Holandska. Máme teda dosť času na to, aby sme sa zastavili v Durhame. Durhamská katedrála je spolu s hradom zapísaná do zoznamu Unesco , pretože je to jeden z najkrajších príkladov normanského slohu v Európe. Nás však láka iná zaujímavosť. Natáčali sa tu totiž niektoré scény z Harryho Pottera a na tie miesta sa chceme pozrieť. Už samotné mestečko Durham je veľmi pekné a katedrála je naozaj impozantná. Nájdeme nádvorie s chodbami, po ktorých kráčal Harry Potter s kamarátmi. Zdá sa nám, že trávnik pred katedrálou slúžil Harrymu na tréning na metle, to však mohlo byť aj niekde úplne inde :-)

Do prístavu v Hull prídeme načas. Nalodenie prebieha rýchlo, namiesto kľúčov dostaneme papierové kartičky, ktorými sa otvárajú dvere kajút. Zložíme veci a ideme na drink. Vyplávame z prístavu a zanedlho v bare začne hrať živá hudba. Baby necháme v bare, my sa však nemôžeme celú noc zabávať, zajtra nás čaká cesta celou Európou domov na Slovensko na jeden šup.