29.8.-2.9.2013

Výlet do Rumunska navrhol náš kamarát Goméz. V dohodnutý termín Mariane prišla do cesty nečaká služobka. Dilemu, či ideme aj v oslabení, Goméz vyriešil rýchlo. Podarilo sa mu zohnať 5 mladých ľudí, tiež nadšených vyhliadkou spoznať krásy Rumunska a postaviť sa na najvyšší vrch - Moldoveanu, a tak na cestu vyrážame s podstatne nižším vekovým priemerom ako zvyčajne.

Z Rimavskej Soboty odchádzame ráno o 6:30. Napriek tomu, že cesta je dlhá len 650 km, trvá nám 12 a pol hodiny, kým prídeme do poslednej dedinky pod Fagarašom, ležiacej na Transfagarašskej magistrále. Ubytujeme sa v rodinnom penzióne, čo vlastne znamená, že rumunská rodina nám uvoľnila svoje spálne a svoju kúpeľňu, aby sme sa mali kde vyspať a na túto noc sa odsťahovali k starej mame do letného domčeka. Goméz sa chvíľu aj bál, že sa mu neujde posteľ a bude musieť spať so starou mamou, ale nakoniec sme sa všetci nejako pomestili. Penzión je ukážkou rumunského vkusu, všade umelé kvetiny a dekorácie, obrusy a dečky zo syntetického materiálu. V altánku na dvore niečo zhltneme z vlastných zásob a vyberieme sa obzrieť rumunskú krčmu. Na ten večer máme len matné spomienky, ale zdá sa mi, že to nedopadlo dobre.  

Túru začíname pri Balea Lake- v reštaurácii kávou a pivom. Vonku leje ako z krhly a čašník predpovedá dážď aj na najbližšie 3 dni. My sme ľudia, ktorí vedome zlé skutky nerobia a ani neživia v sebe zlo, preto nám aj šťastie praje. Chvíľu na to, ako vyrazíme, pršať prestane a po celé 3 dni na nás viac nespadne ani kvapka. Po 7,5 hodinám pohodovej turistiky dorazíme na chatu Podragu. Tu vládne železnou rukou madam Korina. Jedlo podáva len v určitom čase, vypísanom na tabuľke pri okienku. Nájdeme si miesto v izbe s viacerými poschodovými posteľami, zatiaľ je tu prázdno, takže máme postele pri sebe. V chate je strašná zima, kúri sa len v jedálni, v izbách nie. V noci na seba natiahnem všetko, čo mám a ešte sa aj prikryjem pršiplášťom, ale veľmi to nepomáha. Príchodu rána sa všetci tešíme. 

Na druhý deň vyrazíme na vrchol Rumunska, Moldoveanu. Spolu s nami idú z chaty aj niekoľkí ďalší turisti, medzi nimi aj dvaja chalani, ktorí sa mocú ako sliepky po pažiti. Jeden má očividne problémy s kolenom, preto mu Peťo požičiava svoje palice, možno mu tým aj zachraňuje život, ktovie? Po 3,5 hodinách sme na vrchole, 2544 metrov vysokom Moldoveanu. Je tu krásne, z tejto vtáčej perspektívy je Rumunsko nádherné, zelené, kde len oko dovidí. V závetrí si poľaháme do trávy a obedujeme. Naspäť na chatu sa neponáhľame, tam nás čaká len madam Korina a zima , vonku je príjemne, na slniečku aj teplo, preto ideme pomaly. Stretneme kamzíky, aj svište, príroda je tu nádherná, turistov veľmi málo, vidíme len stáda pasúcich sa oviec. Cestou dokonca urobíme dobrý skutok, darujeme pastierom sladkosti a aj cigarety, ktoré ocenia najviac. Po 4,5 hodinám sme späť na chate, Zigy a Slivkoš sa rozhodli okúpať v jazere. Už vieme, kde Rumuni odhadzujú bordel z chaty- do vody! Keď si Zigy rozreže nohu na hrdzavej konzerve vo vode, radšej s kúpaním skončia. Dávame si večeru, čo navarila madam Korina a snažíme sa nemyslieť na to, ako sa tu , na chate, umývajú riady. 

Po ďalšej studenej a prebdenej noci sa tešíme na cestu späť do civilizácie. Musíme prejsť cez 5 kotlov, aby sme sa dostali späť k jazeru Balea. Goméz vraví, že keby tie kotle boli plné gulášu, najedol by sa celý svet, také sú veľké. Počasie je krásne, svietiace slnko z nás vyzlieka vrstvy oblečenia. Návrat nám trvá kratšie ako prvý deň, za 6 hodín sme na parkovisku. Celí šťastní si kupujeme v stánku na parkovisku  fľašu domáceho vína , ktoré chutí božsky.

Z Balea Lake sa presúvame do Brašova, navštíviť Draculu. Máme chuť na kávu, stojíme v malej rumunskej dedinke v miestnej krčme, ku káve nám servírujú aj kultúrny program, miestni sa bijú s cigánmi. Kým dorazíme ku Draculovmu hradu je 7 hodín večer a hrad je už zavretý. Pozrieme si ho zvonku, Draculu  nikde nevidieť, ideme teda do mesta Brašov nájsť si ubytovanie. Penzión je úplný luxus, teplá voda, poriadne postele, za pár eur. Večer si spravíme prehliadku mesta, celkom sa  nám tu páči, hlavne sedieť v centre a piť pivo a vedieť, že nás už čaká len posteľ. 

Cesta domov je otravná, vedie cez rumunské dediny, ktoré akoby sa špecializovali na pestovanie a predaj niektorej poľnohospodárskej plodiny. Vidíme dedinu, kde predávajú cibuľu, v ďalšej zemiaky, v inej hrušky alebo hrozno. Kupujeme si do auta hrozno, chutí tak, ako nikdy žiadne hrozno zo supermarketu nechutilo. Po 11,5 hodinách cesty sme konečne doma.